Výletík

Autor: Dominika Bradáčová | 8.2.2014 o 2:10 | (upravené 10.2.2014 o 23:02) Karma článku: 3,64 | Prečítané:  462x

Ahojte, kde by som asi tak začala? Skúsim teda od začiatku :D Malo nás byť 6 a mal to byť pekný výlet do nášho hlavného mesta (ono koniec koncov aj pekný bol, ale myslím, že keby sa dotyčný L. a dotyčná A. zúčastnia, bolo by to predsa ešte o niečo lepšie a vtipnejšie... Veď nie nadarmo sa hovorí: „Čím viac, tým lepšie“)... Začalo sa to teda veľmi nečakane a najmä šokujúco, keď nám dotyčný L. oznámil, že dotyčná A. nemôže nikam ísť, lebo jej prišlo veľmi zle a dokonca sa nevedela ani pohnúť :( Takže mal to byť výlet zložený z 1 muža a 5 žien (áno, doslova „Raj na zemi“ pre dotyčného L.), ale nakoniec sme boli teda 4 (ako mušketieri, hovorí sa to síce, že boli 3, ale popravde boli 4, či?)

Ale veď to je jedno... Ráno som dorazila na stanicu, vybavila som si nejaké telefonáty a sms a asi o 3 minúty dorazila aj D. a o ďalšie 2 minúty aj autobus smerujúci do BA, ktorý prechádzal aj cez veľkomesto Nová Baňa, odkiaľ pochádzajú Z. a O., chááápeš :D So slečnou D. sme si kúpili lístok a prešli sme až do zadnej časti busu, kde na nás (nečakane a nedočkavo) čakali O. a Z., zoznámili sme sa so Z., lebo sme ju dovtedy ešte nepoznali a náš výlet sa mohol oficiálne začať. V buse sme prebrali všeličo – od pitvy až po telefonát s našou ex spolužiačkou J., momentálne vytešujúcej sa zo svojej malej, krásnej, zlatej dcérky S., ktorá zhodou okolností oslavovala v utorok 1 rôčik...

Okolo 10:45 autobus dorazil do Bratislavy. Vystúpili sme a pred stanicou stál ujo „Nota bene“, z ktorého sršala neskutočne pozitívna energia a charizma a svoj časopis predával s takým nadšením a entuziazmom, ktorý jednoducho musíte zažiť. Slečna Z. sa s ním očividne poznala, keďže s ním bez problémov pokecala J Dokecala a vybrali sme sa do shopping centra Eurovea, ktorý je od stanice Mlynské Nivy neďaleko. Prišli sme teda do Eurovei a zistili sme, že O., Z. a ja sme hladné, tak sme si povedali, že sa ideme napapať. vyšli sme na najvyššie poschodie, kde sa „papacie priestory“ nachádzajú. Objednali sme si len my 3 (teda O., Z. a ja), lebo D. svätosväte tvrdila, že ona je „napráskaná“ z jogurtu a jedného biskupského chlebíka (pôvodne boli 2, ale ja som sa postarala o to, aby bol len jeden – zjedla som ho :D), takže viete si predstaviť ako veľmi „napráskaná“ D. musela byť. No nevadí, my 3 sme sa najedli a s dobrým pocitom v bruchu a zrejme aj na duši sme vyhlásili, že by bodla káva (najmä Z., lebo bola trošku unavená a potrebovala sa prebrať)... Išli sme do nemenovaného fastfoodu a objednali sme si kafčo a nejaký ten zákusok, že keď teda sme v BA, že nebudeme šetriť ;) Samozrejme D. stále tvrdila, že ona nič nebude a že je stále, ako som už vyššie spomínala, „napráskaná“...

Medzi tým, ako sme popíjali a papali zákusok, mi zavolala J., ktorá v BA pracuje v jednej firme a tiež sa v tom čase nachádzala v Eurovei, z dôvodu tzv. „predĺženej“ obednej pauzy. J. prišla, pozoznamovala sa so Z., O. a D. a vyhlásila, že keď je už tu, tak sa aj napapá. Išla si teda kúpiť „výživné a zdravé“ jedlo :P Keď sme dojedli a dopili, vyšli sme z nemenovaného fastfoodu a zamierili sme do obchodu s kabelkami, keďže sme všetky tvrdili, že sme neprišli nakupovať... V tomto obchode sme sa zdržali asi pol hodinu, pretože mali tam naozaj krásne kusy a skúšali sme o sto šesť... J. keďže mala „predĺženú“ obednú pauzu vyhlásila, že nemá už veľa času a tak si musela jednu kabelku kúpiť. My ostatné sme si povedali, že sa do toho obchodíku ešte vrátime. Vyšli sme teda a zrazu D., ktorá predtým vravela, že je prejedená (podotýkam z jogurtu a jedného biskupského chlebíka), vyhladla a povedala, že ona sa pôjde najesť a že my ostatné nech si pobeháme obchody a potom sa stretneme... Z. si musela zase niečo vybaviť v škole (ona totiž v BA študuje)... Ostali sme teda J., O. a ja... Išli sme sa pozrieť do „handrového“ obchodu. Slečna J., ktorá ešte keď sme boli v kabelkovom obchode, už mala byť 20 minút v robote, behala s nami a vytešovala sa z toho ;) Naozaj super práca, keď jej ani nikto nevolal, že kde toľko trčí :D Nakoniec však, keď sme vychádzali z „handrového“ obchodu vyhlásila, že ona už vraj musí a tak sme sa s ňou rozlúčili. Potom zavolala Z., že už ide zo školy a že kde si dáme meeting point. O chvíľu volala aj D., že už je konečne najedená a že ide za nami. Náš meeting point bol pri soche, pri ktorej sme sa samozrejme všetky museli odfotiť. Po vyčerpávajúcom pózovaní sme zistili, že je už čas, aby sme sa vydali na cestu do Auparku, aby sme stihli kino, pre ktoré sme v podstate aj prišli do BA. Avšak obchody nám nedali vydýchnuť a naše „nenakupovanie“ nás trošku prekvapilo. Vrátili sme sa do kabelkového obchodu a ja som si kúpila kabelku, lebo tých vraj nie je nikdy dosť. Potom sme pobehali ešte nejaké ďalšie obchody a ja som si kúpila slúchadlá. Ďalej som pokúpila nejaké darčeky pre kamarátku M. ešte z gympla, s ktorou udržiavam kontakt doteraz (asi jedinou) a pre kolegyňu M. z Anglicka, kde som pracovala cez leto 2013. Zastavili sme sa ešte v Bille, lebo sme vysmädli a konečne sme sa pobrali do Auparku. Po ceste na zastávku sme zočili autobus plný hercov (keďže Eurovea je hneď pri SND) a do neho nastupujúceho Tomáša Maštalíra (uhm, mňam)...

Na zastávke sme zistili, že nikde v okolí nie je automat na lístky, tak sme dumali nad tým, či poslať sms (kvôli lístku) alebo nie. Slečny O. a D., aby zachovali kódex slušných a poctivých občaniek sms poslali, ale ja so Z. nie... D. a O. nastúpili do strednej časti autobusu a ja so Z. sme ostali vpredu, že keby náhodou prídu páni revízori, tak aby sme mohli čo najskôr vystúpiť (boli to našťastie len 2 zastávky)... V buse sme sa rozprávali o štúdiu, o novobanských medikoch a o čiernych pasažieroch. Keď sme vystúpili, zastavila nás jedna pani, ktorá vypočula náš rozhovor a zistili sme, že aj ona je z okolia Novej Bane a poradila nám, že bratislavskí revízori väčšinou chodia v 2-och alebo 3-och a vyzerajú ako gorily. Ďakujeme za užitočné info tete, ktorá momentálne v BA býva.

Do Auparku sme prišli ešte v dosť veľkom časovom predstihu (asi tak vyše hodiny pred začiatkom filmu) a tak sme znova išli „nenakupovať“. V mojom prípade to skončilo tak, že som si kúpila sako, legíny a ešte nejaké maličkosti. Konečne odbila hodina, ktorá nám napovedala, že je čas ísť si kúpiť lístky... Kolegyne D. a O. majú štedrých operátorov, ktorí ponúkajú akciu na kino (1 lístok zadarmo v Cinemax v stredu) a tak sms poslali ony dve. Pri pokladni nám „naspeedovaná“ teta kinárka povedala, že Cinemax v BA nie je a tak nám podala inštrukcie, ako poslať správnu sms... D. a O. teda znovu sms poslali a konečne korektne :D Lístky na „12 rokov otrokom“ sme kúpili a išli sme do našej sály č. 10, ktorá bola dolu a tak sme museli zísť ešte asi „9738“ schodov, kým sme sa tam dostali. Schody vyčerpali Z. a mňa a zahlásili sme, že sme hladné. No museli sme vydržať ešte vyše 2 hodín. Film „12 rokov otrokom“ opisoval ako boli otroci (černosi) vykorisťovaní svojimi majiteľmi a ako žili v neľudských podmienkach. Film to bol silný a niekedy boli situácie, keď sa naň nedalo pozerať (krutosť a násilie na otrokoch). Na konci tohto filmu vyhŕkli aj slzy. Musím sa priznať, že aj mne. Po filme sme vyšli zo sály a zistili sme, že bus domov nám ide o 19:45, tak sme sa museli trošku poponáhľať.

Vyšli sme z Auparku a videli sme, že bus č. 50 smerujúci na Mlynské Nivy už stál na zastávke a tak sme bežali ako o život kúpiť si rýchlo lístky. Mne nechcel automat peniaze zobrať... O. ma upozornila, že najprv treba stlačiť gombík a až potom hádzať peniaze. Ďakujem ti O., cením si to... Bus č. 50 sme nakoniec stihli a na stanicu sme prišli včas. Tam ešte stále neúnavne a s entuziazmom predával svoj časopis ujo „ Nota bene“... Z. znova pokecala a vošli sme dnu. Ešte sme si stihli kúpiť žemle. V mojej žemli bola aj paradajka, ktorú ja osobne nemám rada a tak som ju ponúkla D. Tá si ju vzala a spapala. Na nástupišti som však objavila paradajku č. 2 a znovu som ju ponúkla D., ale tentoraz D. odmietla s odôvodnením, že sa mi nebude hrabať v žemli :D Dopapali sme a akurát prišiel autobus. Nastúpili sme. Autobus bol trochu plnší, ale sedeli sme v podstate pri sebe. Znovu sme sa rozprávali o všeličom a pred Nitrou sme sa rozhodli, že budeme slová hovoriť odzadu. Spomenuli sme aj dotyčného L., ktorý mal ísť s dotyčnou A. s nami a vzniklo z neho slovo „OLÁL“, pri ktorom som podotkla, že takto slová zvyknú vyslovovať ľudia, ktorí nevedia povedať „R“... Každopádne to bolo zaujímavé :D Autobus za ten čas prišiel do Nitry a ja s D. sme vystupovali, rozlúčili sme sa s O. a Z. a vyšli sme von... D. sa ponúkla, že ma odvezie svojou Lízou (auto) domov, tak som neodmietla. V aute naša konverzácia odzadu pokračovala a bolo to celkom vtipné.

Ďakujem slečne D. za odvoz a budem jej vďačná za to do konca života J

ĎAKUJEM VEĽMI PEKNE ZA KRÁSNE STRÁVENÝ DEŇ SO SKVELÝMI ĽUĎMI A V PRÍJEMNEJ SPOLOČNOSTI A TEŠÍM SA NA ĎALŠIE VÝLETY...

 

P.S.: KOLEGOVCI A. & L. NÁM VEĽMI CHÝBALI L

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?